Kľúč je znak na začiatku notovej osnovy alebo v nej, podľa ktorého čítame noty, teda určujeme ich výšku. Na označenie miesta v notovej osnove sa vo vývoji notového písma najskôr používali písmená „C“, „G“ a „F“. Z týchto sa postupne vyvinuli dnešné kľúče. V súčasnosti sa v hudbe najčastejšie stretávame s nasledovnými kľúčmi: G kľúče pri týchto špirála objíma linku na ktorej leží nota „g“.
Tieto flažolety znejú tak trochu ako keby sme hrali tlmenou (mute) technikou. Postup: Rýchlym striedavým (alternatívnym) brnkaním rozozvučujeme príslušnú strunu, napr. basovú strunu "E". Popri tom na tejto strune jemne dohmatávame prstom ľavej ruky (struny sa dotýkame ale nepritláčame ju k hmatníku) a posúvame ho z hora nadol alebo z dola nahor po strune. Výsledok je modulujúci zvuk akoby hraný tlmenou technikou.
Pri tomto type flažoletov zvuk tvoríme brnkátkom (plektrum). Držíme ho tak, aby prsty pravej ruky (ukazovák, prípadne prostredník spolu s palcom) pokrývali skoro cele brnkátko. Hovoríme tomu "držanie na tesno". Vtedy je brnkátko skoro celé skryté medzi prstami pravej (brnkacej) ruky a trčí len kúsok špičky. Flažolet vzniká tak, že vzápäti po brnknutí brnkátkom sa na okamih dotkne struny palec. Zvuk sa zmoduluje a vznikne pisklavý tón zložený z rôznych alikôtnych tónov...
Aj v tomto prípade využívame tvorbu flažoletov o 5, 7, 12 alebo 19 pražcov vyššie. Postup je rovnaký ako u classical flažoletov ale s tým rozdielom, že flažolet tvoríme priklepnutím struny o príslušný pražec (struna sa na moment dotkne pražca). Tento pohyb vykonávame rýchlo a presne. Pri tomto spôsobe najlepšie vyznievajú flažolety o 12, 19 a 7 pražcov vyššie. Na melodických strunách "e1 - h - g" pri tejto technike o 5 pražcov vyššie tieto flažolety vyznievajú slabšie.